Temnota
Sedím sama na okraji hlbokej priepasti
S množstvom drobných kamienkov zarytých do hrsti.
Bolí to, vidím ako mi po dlani steká krv,
No neplačem, už som oveľa silnejšia než prv.
Menia ma ľudia, menia ma okolnosti.
Dnes už viem, že ľudia skáču len zo zbabelosti.
Boja sa života, boja sa otázky,
Boja sa riešiť to, boja sa i lásky.
Prečo však neriskovať, ale nezmyselne premrhať šancu?
Prečo sa znova báť, že uvidíme z nechcenej strany mincu?
Prečo len neskúsiť pohnúť sa ďalej?
Prečo odohnať i poslednú nádej?
Snažím sa už dlho nájsť odpoveď
Na túto moju úprimnú spoveď.
Prichádza sklamanie, pretože hľadanie je stále nemenné.
Možno sú tieto myšlienky i na temnotu pritemné.
Ja sa však nevzdávam,
nenechám si nič prekĺznuť pomedzi prsty.
Temnota je prislabá,
i keď sa nemstím, ona sa dočká pomsty.
Nedovolím jej už viac ničiť ďalšie životy,
Zatratím ju naveky, do jej večnej ničoty.
Ak si myslíš, že som krutá, zamysli sa nad sebou.
Skôr jak konáš, pozri dnuká, zistíš z akých dôvodov.
Teraz sa ťa spýtam: ,,Je toho snáď priveľa?“
Ty si bola v minulosti schopná odohnať i priateľa.
Chcem od teba jedinú vec, aby si sa uvedomila
A zistila, čím všetkým kedy si sa previnila.
Dúfam, že ma počúvaš a premýšľaš už nad všetkým
Ako sa však zachovám, až v budúcnosti uvidím.
Možno ti raz všetko, čo si napáchala, odpustím
A od hnevu, či túžbe po pomste upustím.
Dnes to neviem, zajtra tiež nie, budúcnosť je neistá.
Nikto nikdy presne nevie, čo si na nás prichystá.
Preto chcem žiť tu a teraz, nebáť sa viac ničoho.
Milovať, smiať sa, riskovať ... proste pustiť sa do toho.