Samota
Samota, to je snáď ten najhorší spoločník.
Spútava ma a mučí ako nik.
Keď sa snažím dostať von z jej rúk,
Stanem sa len stredobodom vlastných múk.
Nanešťastie cesta k nej vedie jednoduchá,
No keď chcem odísť, všade si ma vyňuchá.
Tak kričím na ňu: ,,Hej, samota, strať sa preč!“,
Ale s ňou nie je žiadna spoločná reč.
Vždy však márne skúšam ďalej a prosím ju do očí,
No ona, bodne ma do starej rany a chrbtom sa mi otočí.
Znova sa jej pýtam: ,,Prečo taká krutá si?“
Ona sa len zasmeje a vyťahá ma za vlasy.
Ja rozmýšľam, či baví ju stále bolesť mi pôsobiť
A nepripravenú ma vždy spomienkam predhodiť.
Lenže nedá sa žiť len z minulosti,
A preto ju chcem opustiť a vrátiť sa späť do prítomnosti.
Ach samota, je však jedna vec, pre ktorú ťa ľutovať budem veľmi
A to, že si nenávidená všetkými a najosamelejšia na celej Zemi.