Moje večné otázky
Často sa sama seba pýtam, čo vlastne cítim.
No odpoveď kdesi v temnote zahalenú vidím.
Chcem milovať a byť milovaná,
Chcem mať priateľov i byť priateľkou menovaná.
Chcem byť šťastná a nikoho tým nezraňovať,
Chcem len pokoj a už žiadne hádky neprivolávať.
Je toho hádam až tak veľa?
Túžim po tom, čo snáď každý človek,
Tak prečo sa to nemôže stať komukoľvek?
Prečo na svete toľko zla musí byť?
Prečo ho nevyhubíme, ale musíme sa pred ním skryť?
Prečo vlastne tieto verše píšem?
Vari sa snáď strácam do temnoty vysnívanej ríše?
Neexistujúcej krajiny pokoja a radosti,
ktorá visí v nedohľadne,
V mojej mysli však jestvuje v paralelnom svete,
pre ostatných len priehľadne.
Kráčajú v nej bez povšimnutia
A upadajú tým do zabudnutia.
No ja nechcem byť len opustenou blúdiacou dušou,
Ktorá po nociach strieda vždy nových mužov.
Nechcem byť len túlajúcou sa mŕtvolou,
Ktorá sa nikdy nedostane z múrov vlastných snov.
Milujem život, milujem ľudí,
Nikdy nechcem vysloviť, že ma to celé nudí.
No napriek tomu sama seba týram
A uchyľujem sa k tým istým chybám.
Život držíme pevne vo svojich rukách,
Tak sa nachvíľu zastavme v našich mukách
A obzrime okolo seba,
Pretože je to každému treba.
Možno ani ty netušíš,
Že v svojej duši stále spíš.
Preto zamysli sa ako by si mohol žiť,
Veď stačí si to predstaviť a pevne toho uchopiť.